Životopis,  
  rodina  
   Rodisko,  
  rodný dom  
   Dielo     Dokumenty,  
  pamätníky  
   Kalendárium     Timravina  
  studnička  
   Osobnosti   

  Novinky  
 MAĽUJEME TIMRAVU
 Kostol v Polichne
 Osobnosti
 BST - 140. výročie narodenia
 Juraj Čečetka - 100. výročie
 Moja teta Timrava

  Životopis, rodina  

Životopis Boženy Slančíkovej Timravy

2.10.1867 Polichno - 27.11.1951 Lučenec

Rodina Slančíkovcov na Polichne v roku 1905.

Otec: Pavel Slančík (24.1.1833 Lovinobaňa - 13.5.1909 Polichno), národný pracovník, 48 rokov evanjelický farár v Polichne.

Matka: Eva Mária Honétzy (1847 - 1923) dcéra farára z Kyjatíc v Gemeri.

Starý otec: Juraj (Georgius) Slančík (v knižkách sa nesprávne uvádza Ján) a bol garbiarsky majster. Svedčí o tom aj triedny výkaz Oždianskeho gymnázia, kde Pavel Slančík (Timravin otec) študoval. V školskom roku 1843-44, semester II. trieda III. poradové číslo14 Pavel Slančík (12roč.) evanjelik, rodisko a župa Lovinobaňa, Novohrad, otec, Juraj. V školskom roku 1844-45, semester I. trieda III. poradové číslo18 je upresnené, že otec Juraj je remeselník. Výpis z matriky: "Paulus filius Georgii Szlancsik cerdonis Magistri et Susanna nata Lörincsik". Podľa záznamov dr. Ľudovíta Bazovského pôvodné rodové meno Slančíkovcov bolo Oslančíkovci a rodina si svoje meno Oslančík skrátila na Slančík

Stará matka: Zuzana rod Lörinčíková.

U Slančíkov nebolo peňazí, aby dcéry dostali inú školu ako dedinskú. Božena Slančíková chodila len dva roky do školy v Polichne, potom dcéry učil otec a ony len skladali skúšky z jednotlivých tried. Iba na zavŕšenie "edukácie" odchádzali do mesta, aby si osvojili maďarskú a nemeckú konverzáciu a spôsoby spoločenského správania sa. Božena Slančíková sa tak dostala do štvrtej triedy meštianky v Banskej Bystrici. Na školu jej zostali dobré spomienky, nie však na domácu. Slančíková rýchlo spoznala moc peňazí, rýchlo bola donútená vytvárať si skeptický postoj k ľuďom.

Po návrate dni, týždne, mesiace i roky plynuli v domácich hospodárskych povinnostiach. Spoločensky sa žilo pri občasných návštevách susedných farárov a učiteľov. Veselšie bývalo iba cez prázdniny, keď prichádzali bratia študenti a ich priatelia. Ináč tu bolo, podľa slov prvej Timravinej prózy (nevyšla však tlačou) Na vrchoch (1887) Hodne sa čítalo - po slovensky, po česky, ale aj po maďarsky, menej po nemecky. Čítalo sa, čo sa dostalo do rúk. Knihy aj noviny. Dobré knihy i množstvo dobrodružných a sentimentálnych románov. Noviny sa čítali bez rozdielu, či boli národné alebo vládne.

Na polichnianskej fare sa v 19. storočí žilo spôsobom nie veľmi odlišným od života stoviek rodín inteligentov pôsobiacich v takýchto dedinách "odtrhnutých" od sveta. Zábavno-spoločenské podujatia si musela mládež nahrádzať domácimi spoločenskými hrami. Aj Slančíkove deti mali dosť hier, ktorými vystačili nielen pre seba, ale aj pre každú početnejšiu návštevu. Návštevy boli jediným "verejným" spoločenským podnikom. Prichádzali z nejakej rodiny, alebo cirkevnej príležitosti, a tak sa nazhromaždilo vždy dosť ľudí. Rodiny dedinských inteligentov bývali početnejšie ako dnes. Spoločnosť sa po pohostení rozdelila. Starší sa alebo rozprávali, alebo kartovali, mladí sa dali do spoločenských hier, alebo do spievania. Zo spoločenských hier sa u Slančíkov pri týchto návštevách hrávali tieto: Tajné písmo, Na pokrývku, Na prsteň, Na zálohy, Stavanie sochy, Stavanie mostu, Testament písať, Slepú babu, Hádanie osoby alebo predmetu, Ako sa páčí, Rébusy, atď. Mládež chvíľami spoločenské hry zamenila aj tancom. Najča stejšie sa tancovalo len podľa spevu, obyčajne matkinho, zriedkavejšie podľa husieľ, alebo harmoniky a v dávnejších časoch podľa citery. U Slančíkov najčastejšie sa z karetných hier hrával tarok, ale aj mariáš, veselá sedma, durak, očko.

Keď cez prázdniny boli doma bratia, veľmi často sa spievalo za tichých letných večerov vonku v záhrade, alebo vo dvore na lavici pod podstenou. Spievali sa aj piesne ľudové, z Polichna a blízkeho okolia, aj piesne z krajov, kde chodili bratia do školy. Mnohé z týchto prinesených piesní sa udomácnili na Polichne. Pri speve detí neraz pomáhali aj rodičia, najmä keď sa spievali otcom obľúbené piesne "Čie sa to ovečky na tom grúne pasú", "Ej, už sa na tej hore lístie červeneje", "Zahučali hory, zahučali lesy".

Božena Slančíková si pseudonym Timrava zobrala od studničky v polichnianskom chotári s názvom Timrava. Božena o tom napísala: "Meno mám zo studničky Timravy. Bola tam taká čistučká voda hôrna … Ti u nás sa vyslovuje mäkko. Nechcela som, aby ma poznali …". "Cimrava" okrem studničky sa menuje aj vyvýšenina - pole nad studničkou v Polichne (Slovenský literárny almanach 1931. Mrázová L.: Pol dňa s Timravou 1937). Za spisovné sa však považuje nemäkčené vyslovovanie pseudonymu Timravy (podľa I. Kusého). V Lučenci je väčšinou ustálená podoba s tvrdou výslovnosťou slabiky ti, ktorú by sme mohli označiť za "Mestskú výslovnosť".

Božena, hoci mala nápadníkov, ostala celý život slobodná - nevydatá.

Zomrela 27.11.1951 v Lučenci.Pochovaná je na lučenskom cintoríne.

www.timrava.sk
Kontakt: Pavol Kyseľ, Polichno
Web Designed by Cico, peterkysel.sk