Život pod dotykom nových čias

Prelom dvoch epôch akoby prebiehal v doterajších prózach Timravy pod povrchom len v jednotlivých osudoch, len v postojoch k jednotlivým problémom. Dedina sa zobrazovala rozdelene. Osobitne svet dedinských pánov a osobitne svet ľudu. Naliehavosť a zložitosť spoločenskej problematiky vedie však Timravu k tomu, že sa rozhodne nepísať už prózy osobitne o svete pánov a osobitne o svete ľudu. Vari aj preto nastala prestávka v jej tvorení. Po Ťapákovcoch, ktorí vyšli r. 1914, objavuje sa najprv v r. 1917 črta V čas vojny, no skutočne dielom nového obdobia jej tvorby je novela Hrdinovia (1918). Ďalšie prózy nasledujú už vo väčších časových odstupoch ako pedtým (Skon Paľa Ročku (1921), Všetko za národ (1926), dokončenie a prepracovanie Pódi sa žení (1930), Dve doby (1936), Záplava (1938). Prestávky nevyplývajú z únavy či zmenšených tvorivých schopností starnúcej autorky. Nové prózy patria k vrcholom Timravinej tvorby, sú náročné šírkou koncepcie, zamýšľaním sa nad "dejinnými otázkami". Autorka citlivo ide s časom a ukazuje najmä, ako prvá svetová vojna rozrušila starý život. Chlapi v nej dostali sa do sveta, všeličo poskusovali, spoznali socializmus a ten naraz z rozličných strán preniká do dedín, ešte donedávna patriarchálnych. Ľud v Hrdinoch svojim odporom k vojne je ním len dotknutí. Prvým jeho vyznavačom u Timravy je svojím presvedčením v dedine ešte osihotený Paľo Ročko v próze z r. 1921, viacerí v Dvoch dobách z r. 1936 a v Záplave r. 1938 už vystupujú "boľševici" ako rozhodujúca spoločenská sila, pred ktorou sa páni trasú a zabúdajú na svoje národnostné trenice pre spoločné triedne záujmy.

Timravina novela Hrdinovia vyšla v Živene ešte počas vojny. Je nekompromisne protivojnová, a preto postihla ju cenzúra. Je veľká škoda, že vynechané časti sú už vari nenávratne stratené. Názov prózy autorka myslí ironicky. Hrdinmi nie sú ani páni, ktorí majú plné ústa rečí o vlastenectve a hrdinstve, no sami nemajú ani najmenšej odvahy obetovať svoje životy na bojiskách. Ale hrdinmi nie sú ani postavy z ľudu, ktorých páni posielajú na jatky prvej svetovej vojny. Nechávajú tam totiž svoje životy bez lásky k vtedajšej vlasti, nie z hrdinstva, sú obetovaní. "Vypaľovať dediny, pozbaviť pokojných ľudí domova, doniesť na žobrotu ľud nevinný ... byť vrahom a barbarom ... a za čo ? Čo pre mňa a pre tento ľud z toho? Čo zavinil tento ľud a čo dobrého kynie preň za to?", spytuje sa Širický - hrdina, ktorý spája a stelesňuje to najlepšie, čo v očiach Timraviných bolo vtedy v ľude a u statočných príslušníkov národne uvedomelej inteligencie. Ľud sám cíti, že táto vojna, to nie sú "veľké a slávne časy", ako vravia páni, ale niečo hrozné, "ktoré priam sa bude valiť na ňu i na celú dedinu".

Timrava protiklad medzi pánmi a ľudom neschematizuje, ale medzi pánmi na jednu stranu kladie takých prisluhovačov len osobných záujmov, svojho dobrého bydla, režimu, akým je jeho zosobnenie na dedine notár Laci Baláň a na druhú stranu takých, ak je Širický, ktorý má srdce otvorené pre utrpenie ľudu. Ale aj medzi ľudom je rozdiel: iní sú Matvejovci, čo žili "ani v dome kráľovskom" a iní sú Hrudovci, Stoličkovci a všetci, čo nevládnu majetkom. Boháči z pánov i ľudu vítajú vojnu, ostatní, na čele so Širickým, vedia, že vojna je im nepriateľská. V Hrdinoch autorka vystupuje so svojím stanoviskom otvorenejšie ako v predchádzajúcich svojich prózach. Preto hneď od začiatku nemáme ani na chvíľu pochybnosti, do ktorého tabora jednotlivé postavy patria. Autorky nevyníma ani milú hrdinu Širického Lízu Malinskú. Širického láska k nej je skoro porazená láskou k ľudu: "Ona svoj spánok ... považovala za vážnejšiu vec ako vojnu". Širického celkom odradia od nej slová, ktorými hrubo znevažuje odpor ľudu proti vojne.

Hrdinovia nezhrňujú len výsledky, ktorých sa autorka dopracovala. Nielenže sa v nich rozširuje obraz dedinského sveta, ale mení sa i formovanie postáv. Nadutý, vystatovačný, duševne i citovo prázdny Laci Baláň, oddaný vyznavať hrdinskosti vojny, má nepochybne svojho predka v Samovi Jablovskom z novely Bez hrdosti. Kým však pravdu o Samovi Jablovskom sa čitateľ dozvedal z ironického postoja autorkinho, Laciho Baláňa stavia zámerne do takých situáciií, ab sa do všetkých dôsledkov demonštrovali negatívne stránky jeho charakteru. Neznamená to však tézovitosť postavy. Timrava ani tu nezabúda na kresbu postavy zvnútra, takže Baláňove činy logicky vyplývajú z jeho individuálneho ustrojenia. Podobne je to aj so Širickým, hoci je idealizovanejšou a dobrotivejšou postavou, ktorý ich obklopoval. Nespokojnosť so svetom, nedostatok činorodosti mení sa tu na gesto uvedomelého odporu i keď akoby tupého. Ale aj Baláň aj Širický sú aj individualizované postavy, aj symboly dvoch rozdielnych sveto: sveta vojna a sveta ľudského pochopenia. Pohybujú sa vo svete ostro rezaných postáv. Typizujú.

Životnej a umeleckej presvedčivosti Timravinej novely napomáha i to, že autorka nezjednodušila fabulu len na vykreslenie postoja mnohých ľudí k vojne. Nezabúda, že ani v najťažších časoch sa nestráca osobný život. Dostáva však zvláštnu, až horúčkovitú podobu. Taký je u Timravy pomer Lízy Malinskej, Gréty a Ady Hlivickej k Širickému, vzťahy Hlivickej k Baláňovi. Ani vojna nemení problematiku rozporu lásky a majetku, ako sa ukazuje na ľúbosti medzi slúžkou a mladým gazdom Demákom, na bedárskom manželstve Stoličkovcou i mamonou a nadutosťou presiaknutom manželstve u Matvejov. Hrdinovia sú novelou, ktorá je veľká aj svojím umení, aj autorkiným spoločenským angažovaním sa. Je tu ic vzájomný súlad.

Oslobodenie národa, stále prenikanie socializmu však spravili veci pre autorku zložitejšími a protirečivejšími. Autorka pri všetkej svojej polemickosti s oficiálnymi koncepciami slovenského národného života predsa len nikdy neprišla k ich úplnému popretiu a bola odchovaná spoločenskými ideálmi triedy, z ktorej pochádzala. Preto nemohla nájsť úplné pochopenie pre nastupujúce spoločenské ideály, socialistického usporiadania sveta, ba neraz sa proti nim vo svojom umeleckom diele slovami rozhorčovala. Ale ani v tejto tvorbe neupustila ju túžba písať nekompromisne pravdu o živote, pre ktorého zmeny mala vždy oči otvorené. Preto v jej povojnových prózach sa často stretávame s protirečením, že autorka slovami odcudzuje to, čoho nevyhnutnosť dokazuje umelckým obrazom. Aj v tom je tolstojovská.

Odráža sa to už v prvej povojnovej próze Skon Paľa Ročku. Paľo Ročko je pre Timravu socialistom, ktorého socializmus je smiešny, vyplývajúci len z osobničkárskych dôvodov. Ale proti týmto slovám stojí obraz jeho životnej tragédie. Manželstvo, ktoré pohrdlivo chcelo stavať proti majetku, biedny život rozbíja zvnútra: narúša sa vzťah muža a ženy, narúša sa vzťah matky a syna. Život Paľa Ročku stáva sa tragédiou nových čias. V ťažkej práci prichádza o zdravie, o ľudské pochopenie najbližších, že aj v ťažkých chvíľach umierania zostáva sám. Zobrazenie umierania panskej slúžky z novely Márnosť všetko dostáva tu pendant zobrazení umierania buriča proti pánom. Timrava v obidvoch prípadoch zachytila tragédiu večne ľudskú, v povojnovej novele však omnoho viac nasýtenú spoločenským, časovým no nie denným.

Vojna pre Timravu znamenala najväčšiu spoločenskú udalosť, ktorú zažila, a preto sa k nej, k následkom, ktoré spôsobila, vracia aj s odstupom času. V novele Dve doby autorka nazdávajúca sa, že rok 1918 bol definitívnym riešením postavenia slovenského ľudu, umeleckým obrazom presviedča seba aj iných, že napriek tomu sa pomery na dedine základne nezmenili. Timrava dala obidvom častiam prózy - predvojnovej i povojnovej - podtitul Otroci, mysliac na to, že ľud si nevie vážiť národnú slobodu. Odhaľuje však, že stále žije v rovnakých pomeroch a tie sú otrocké.

V poslednej svojej uverejnenej práci Záplava Timrava sa námetovo vrátila k udalostiam, ktoré súviseli s preniknutím vojsk maďarskej komúny do jej kraja. Maďarská komúna nie je jej sympatická už aj z nacionálnych príčin. Všetky autorkine sympatie majú akcie, ktoré vedú k vytalčeniu komúny z jej kraja. Ale aj napriek tomuto postoju autorka verne ukáže, že novohradská dedina, na ktorú prišli vojská komúny, je už celkom iná, ako v jej prvých rozprávkach. Spoločenské priehrady a moc pánov nie je už večná, pomer síl sa obrátil. Pred socialistami sa páni už trasú strachom a prekračujú aj také bariéry, ako nacionalistický šovinizmus.

Vojna vstupuje i do najrozsiahlejšej Timravinej prózy Všetko za národ, ktorou sa autorka námetovo vracia až do čias mladosti, lebo krátky záver, ideovo závažný svojím nekompromisným odporom proti vojne, je úplným chronologickým vybočením. Táto Timravina novela je svojím spôsobom kľúčom k jej tvorbe. Opisuje v nej začiatky svojej literárnej tvorby. Námet tejto literárnej práce Timrava v sebe nosila nepochybne dlho, ako o tom svedčí aj neuverejnená báseň Všetko za národ (1894), aj časové nezrovnalosti, ktoré akoby poukazovali, že Timrava sa znova a znova vracala k svojej práci.

Hlavnými postavami novely sú Viera Javoríčková, to je sama autorka, ďalej Hana Čepčinská, predstaviteľka súdobej oficiálnej ideológie, učiteľ Čierny a sedliak Hagara. Hana Čepčinská nie je pokrytec, ako pani Bukovičová, práve preto tým väčšmi vyniká, ako ďaleká bola oficiálna národná ideológia k záujmu ľudu. Hoci sa Viera Javorčíková v závere hlási za dedičku Hany Čepčinskej (a hoci si Božena Slančíková ctila jej živú predlohu Emu Goldbergerovú z blízkej Ľuboreči, ktorá bola známou národovkyňou a nakoniec kustódkou národopisných zbierok v Slovenskom národnom múzeu v Martine), jednako celá próza dokazuje, že Hana Čepčinská je vzdialená od skutočných problémov dedinského ľudu. "Spomína pre pletku národ", hovorí o ľude a ľud nepozná. Preto aj tu názov prózy vyznieva iornicky.

Proti nej je postavená autobiografická postava Viery, ktorá sa cíti menejcennou i vo vlastnej rodine a v národe. Hoci stále polemizuje s Hanou Čepčinskou, hoci sa škriepi s ňou o tom, či aj opitých z ľudu treba milovať, predsa je ľudu bližšia než ona a priznáva sa: ..."rada vidím tú zberbu, rada, rada", a že "dediny krajšej nieto, ani krajšieho ľudu" než ten, s ktorým žije. Darmo si Viera nahovára, že nemá rada nikoho okrem seba; čitateľ postupne poznáva, že táto zahriaknutá slečna, ktorá je zamilovaná najprv do nešťastného učiteľa Čierneho, nachádzajúceho svoju spoločnosť v ľude a sovoje chvíľky šťastia v alkohole, a po smrti Čierneho do sedliaka Hagaru, je bližšia ľudu ako všetci vyznavači hesla "všetko za národ".

Veľkú časť novely tvorí opísanie cesty Viery Javorčíkovej - Timravy v literatúre. Autorkino objektivizovanie vlastných skúseností sa dlho nedoceňovalo, no podrobnejší výskum jej života a diela dosvedčuje absolútnu vernosť autorkinho rozprávania. Zameriava sa najmä na to, aby urážala, z akého psychologického rozpoloženia (podmieňovaného - ako vždy u nej - objektívnymi podmienkami) došlo u nej k rozhodnutiu písať, a to písať svojským smerom. Próza Všetko za národ potvrdzuje, že to bol uvedomelý proces človeka nešťastného vo svojej spoločnosti, cítiaceho s ľudom, ktorý však ešte nemohol a ani nechcel prekročiť bariéru oddeľujúcu ju od spoločenských koncepcií bojujúceho ľudu.

Životnosť postavy Viery Javorčíkovej vyplýva i z vystihnutia jej osobného intímneho života. Hoci láska Viery či k Čiernemu či k Hagarovi je len naznačená vo vonkajších prejavoch, autorka naplno zachytáva to vnútorné bohatstvo citov dievčenskej duše, ktorá v odpore proti svojmu prostrediu nachádza lásku vždy tam, kde to jej spoločnosť nepripúšťa. Timrava vedela zachytiť odtiene zúfania a nádejí, neistôt i bolestných vytriezvení.

Ako postava Širického v novele Hrdinovia spája v sebe to najlepšie z inteligencie a ľudu, tak v novele Všetko za národ je obdobnou postavou inteligentný a sveta skúsený sedliak Hagara. Ak však Širický bol postava vnútorne mäkká, Hagara to je predstava a vari aj jediný symbol hrdého, neotrockého človeka v Timravinom diele, ktorý vždy a všade zostáva pevnou individualitou. Viera Javorčíková i Hana Čepčinská ho volajú "džentlmenom". No kým Hana obdivuje len jeho vonkajšie správanie sa, Viera si uvedomuje, že tento človek všetkými osobnými hodnotami prevyšuje mužov jej spoločnosti. Aj jeho "brutálnosť" nie je nizkosťou, ale odplatou hrdého človeka. Timrava si iste trochu idealizuje svojho hrdinu, a vari aj preto nechá ho umrieť.

Po roku 1918 Timrava začala písať aj hry (Chudobná rodina 1921, Páva 1923, Odpoveď 1934 a v odpise je zachovaná hra Prekážky zo štyridsiatych rokov). Tu však nemala taký úspech ako v próze. Siahla k literárnemu druhu, ktorého zákonitosti ovládala slabo a výsledky svojej práce si nemohla overovať stykom s divadelnou praxou. Vo svojich hrách Timrava prostriedkami drámy nevedela zvýrazniť to, čo je silou jej prozaických prác. Miesto zachytenia vnútra človeka, miesto rozporu túženého, mysleného a vykonávaného, miesto pocitov dezilúzie, miesto spoločenskej kritiky, miesto toho všetkého stretávame sa len s konvenčnými príbehmi. Podtext sa stráca a autorkin realistický talent zaskvie sa len v modelovaní niektorých postáv (zvlásť v Páve).

Božena Slančíková prežila druhú svetovú vojnu. Ľudovodemokratický spoločenský poriadok ju ocenil v roku 1947 titulom národnej umelkyne. Odraz druhej svetovej vojny na slovenskej dedine pre vysoký vek už nevládala zachytiť. Zachovaná korešpodencia i verejné vyhlásenia z týchto čias však svedčila, že si vážila nové spoločenské zriadenie. Živo sa zaujímala o rozvíjajúci sa život našej vlasti a bola ochotná zo všetkých síl ho chrániť.

Vojna - to bola smrť a smrť zobrazovala protirečení života, aj jeho potemnistých stránok nemala nikdy rada. Do konca života vyznávala to, čo vyslovila v liste Bella Slávikovej už 5.3.1930: "... rada mám život, ľudí, deň a noc, jar a leto, nebo, zem, prírodu, tvorstvo, a hlavne, že smrti sa desím, toho neznámeho, toho nepochopiteľného, nepriateľského a strašného (iste mám málo viery), ač niekedy, keď je zlý čas, mi je tak zunovano, otupno, podlo a ničomno, že temer zomieram od toho. A to si veru nežiadam, len na ten pád, ak by nedajbože, v nič prišla naša republika". Smrť si však prišla pre ňu 27.11.1951. Jej ľudské dielo však je stále živé, má stále svoj dobrý čas.

*(Kusý, I.: Božena Slančíková – Timrava. Martin 1967, /s.10-46/).