Svet ľudu

Kritika Ľudmily Groeblovej Timravu obodrila, ale svojou výčitkou anacionálnosti prispela k tomu, že prestala so svojim zobrazovaním panskej spoločnosti a až do roku 1914 okrem novely Strašný koniec (1912) zobrazuje len dedinský ľud. Z tohto obdobia sú prózy Tá zem vábna, Pád Jána Hrkaľu (obidve 1907), Marino súženie, Márnosť všetky (obidve 1908), Ondro Hľonzo, Mylná cesta (1909), V predvečer (1910), Víťazstvo, Žiadna radosť, V ktorú stranu (všetky 1911), Mojžík, U Kanátov, Mocnár (všetky 1912), Príde čas (1913), Ťapákovci (1914).

O spolupôsobení kritiky Ľudmily Groeblovej na príklone k námetom z ľudového prostredia svedčí, že prvou takouto prózou je novela Tá zem vábna. Vykresľuje národný problém - problém vysťahovalectva. Predsa však ani tu sa Timrava neubráni polemike. Pri odchode svojich dedinačanov do cudziny nedzôdrazňuje ani národné ani sociálne motívy. Nezakrýva, že zdrvujúcu väčšinu ľudí do Ameriky vyháňa bieda, ona sa však zameriava na takých, čo v Amerike chceli nahrabať ešte viac, než mali, získať peniaze na viac zeme, než by mohli sami obrobiť.

Timrava názov svojej prózy chápe ironicky a odhaľuje "vábnu zem" v pravej podobe. Bezmála všetci, čo sa z Ameriky vrátia, sú dokaličení. "Ťažká práca zhmupľuje ich ... mladí vrátia, sú dokaličení, a ruky sa im len triasli, keď skleničku niesli k ústam.", hovorí o navrátených amerikánoch. List jedného z nich je záverom Timravinej prózy: "A tu nie je tak, ako tam ľudia vravia. To neverte, že je tu dobre. Tu je tvrdo veľmi a ťažko." Timrava neidealizujúca ani pomery na slovenskej dedine, ani v amerických podnikoch, svojím zobrazením obžalúva spoločnosť, v ktorej to "manie", túžba po ňom, prekrývala lásku i žiarlivosť, radosť i žiaľ.

Timravina dedina, to nie je už ani vôľou udržiavaná harmónia a idyla Kukučínových rozprávok. Niet už starých istôt, to je búriaci sa organizmus. Majetky a osobné šťastie sa už nevedia zrovnať. Majetky, vzťahy nimi vyvolané, víťazia. Prenasledujú jej hrdinov. "Timravini ľudia žijú svojimi hospodárskymi a rodinnými záujmami ... celý život timraviných sedliakov prisatý je len k potrebám dňa, prevažne na báze hospodárskej" (Andrej Mráz: Sedliacke motívy v literárnom diele Timravinom, Slovenské pohľady 1937). Hoci má Timrava v tomto období niekoľko próz (Márnosť všetko, Mylná cesta, Mojžík a čiastočne Mocnár), v ktorých sa nový život dediny nedoráža prevažne na situácii okolo "partie", predsa vláda majetku sa odhaľuje predovšetkým na vzťahu muža k žene. Otázky manželstva sú zdrojom nedodrozumení, predmetom zrážky dvoch svetov. Sveta, ktorý určuje manželstvo podľa majetku s tými, ktorí bojujú o právo na svoje osobné šťastie. Aj v prózach z ľudového prostredia sú autorke blízki ľudia, ktorí nenachádzajú šťastie a musia sa pre všetky majetky zriecť lásky či manželstva. Veľmi často zobrazuje tých, ktorí si voľakedy pre maejtok museli zobrať tých, a teraz sa starosť, keď ich nemilovaný partner zomrel, by chceli zrevidovať minulosť. Minulosť sa však nedá napraviť.

Hoci autorka nechce sama prestúpiť hranice svojho spoločenského zaradenia tým, že každého príslušníka ľudu vidí predovšetkým ako človeka, a nie ako predstaviteľa spoločenskej skupiny, chápe vzťahy dedinčanov. Je to láska, ktorá nič nezakrýva a nezatajuje, ktorá chápe vzťahy ľudových postáv z ich skutočných spoločenských a citových vzťahov. Tu už niet ani štipky inteligentského či panského skláňania sa k ľudu. Pre to sú tieto jej prózy v plnom zmysle slova ľudové. Hoci je morálne pohoršená takými ľuďmi, ako Ondro v Mocnárovi, predsa ani jednu z dedinských postáv nepodrobuje takému záderčivému výsmechu ako pani Bukovičovú v Skúsenosti alebo Sama Jablovksého v noveli Bez hrdosti. Niet tu ani takého výsmešného postoja k ľudu, aký sa našiel v niektorých črtách z prvého obdobia. Stačí si len porovnať, ako rozdielne Timrava kreslí postavy nadraďujúce sa nad ľudový kolektív. Najprv videla len prázdne pechorenie, a preto v próze Ondro Karman bola nemilosrdne satirická. Naproti tomu osudy panskej slúžky v novele Márnosť všetko majú podobu otriasajúcej tragédie. Nie neoprávnene v súvise s touto Timravinou prózou a pripomína Tolstoj. Zobrazenie Marinho umierania patrí k vrcholným stránkam slovenskej prózy. Do popredia vystupuje večný rozpor túžob človeka a ich uskutočnenia, rozpor života a smrti.

Hoci mnohí hrdinovia Timraviných próz sú obmenami základného typu a prechádzajú aj obdobnými životnými situáciami, predsa v týchto dedinských prózach ukazuje sa veľké umenie spisovateľskej charakteristiky. Timrava si aj teroreticky uvedomovala tento svoj postup. Príznačné sú z tejto stránky rozhorčené slová jej listu Šoltésovej z 1.10.1920, v ktorom reagovala na útok Pavla Bujnáka proti realizmu jej diel: "Charakteristika je fotografia! Nevedia dačo lepšieho vynájsť proti mne? ... Nuž ale ja sa už nenaučím inak písať, je k tomu už pozde - ani nechcem. Pôjdem len svojou cestou ďalej ..." Ak v prózach z panského prostredia viac vystupovala do popredia zložka sebavyjadrovacia, v prózach z prostredia ľudu predsa len viac sa uplatňuje Timravina schopnosť charakterizačná. Má v nej celkom špecifické spôsoby. Opakovania charakteristík vytvára pevné obrysy jednotlivých postáv, no autorka nezostáva len pri tom. Ukazuje ľudí v situáciách - veľmi často existencionálnych - a tu neváha či hyperbolicky zosilniť hodnotenie dediny, či ho poprieť.

V Timraviných dedinských prózach je celá galéria výrazných postáv. Veľmi často sa stretávajú predstavitelia starého a nového života. Má nezabudnuteľných strážcov starého sveta, ako je stará Kanátka, či Anča-zmija v Ťapákovcoch. Má však aj tých, ktorí sa usilujú odlišovať od pokojného, patriarchálneho dedinského života a túžia po niečom novom. (Gazda Mojžík, mocnár Ondro, ale najmä Iľa-kráľovná z Ťapákovcov.) No predsa je najviacej tých, ktorá v spore starého a nového života na dedine nevedia si dať rady ani so svojim vlastným šťastím. Sú to tí, ktorí hľadajú dávno stratenú lásku, sú to tí, ktorých proti ich vôli spriahli dovedna pre majetky. Táto galéria postáv plne zachytáva ľudový život svojich čias (bez problémov robotníctva), i keď ich väčšinou poznávame nie v postoji k spoločenským problémom, ale len v osobných citoch a túžbach.

Čo v predošlom období o problematike národného života priamo vyjadrovala v novele Skúsenosť, tak v tomto o problematike ľudu sa priamo hovorí v novele Ťapákovci. Spoločenské zmeny slovenskej dediny sú v strede pozornosti. V Ťapákovcoch sa už definitívne rozpadáva stará dedina, v ktorej boli pekné "staré mravy, originálnosť". Autorka tuší, že časy sa menia, a preto porovnáva staré a nové. Už prví čitatelia tejto prózy mali dojem, akoby volala po náprave stavu ľudu, ktorému by "hodne bolo na osoh, keby mu také vzdelané Ile, ako je táto vaša, prevetrali živobytie ... A to sa i stane skôr - pozdejšie" (Šoltésová Timrave 13.5.1914). Timrava naozaj túži po tom, aby ľud na dedinách nebol otrocký. To jej však nijako nebráni, aby nevidela celú zložitosť tohto procesu: ľudské tagédie i mnoho povrchného, nedokonalého prichádzajúceho s pokrokom.

V Ťapákovcoch autorka vyostruje rozpory dedinského života. Priamo omráči úvodným obrazom zaostalosti slovenskej dediny, oblomovčiny jej obyvateľov. Nechcú robiť nič inšie a inokedy, než ako tomu bolo zvykom od vekov. "Nedvižnosť" týchto ľudí stala sa symbolom. Hoci nie sú neschopní, predsa šestnásti sa tisnú v jednej chyži a navzájom si zavadzajú. Ubúda ich, ale čo prichádza miesto toho?

Dve ženy sa vylamujú z pokojnej liene Ťapákovcov. Je to kalika Anča-zmija, ktorá nenávidí svet, čo jej nedoprial radosti byť milovanou. Preto, hoci sa svojou pracovitosťou, svojou umeleckou živosťou (krásne vyšíva) odlišuje od Ťapákovcov, zo vzdoru chce, aby všetko zostalo len tak, ako bolo - aby ani iným nenaplnili sa túžby. Jej život je tragickým, je to tragédia moderného ľudského šťastia, ako ten starý ustálený nemeniaci ľudské vzťahy. Iľa-kráľovná, nevesta u Ťapákovcov, predstavuje vôľu po novom živote. Autorka jej dáva zvíťaziť, naruší sa patriachálny život Ťapákovcov, ktorí ho medzi poslednými držali na dedine. Dedina Íľ-kráľovien je už dedina novej epochy. Ale je lepšia? Iľa sa pechorí, aby bola niečím iným. Stratí pritom neraz aj svoju tvár - ako chce byť panskejšou. A za všetkým to "manie". Timrava videla "kapitalistickú" dedinu, nebola však jej ideálom.