Problémy sveta pánov

Neistota jednotlivých ľudských osudov, nevera v možnosti ich zosúladenia, rezignácia na ich podriadenie národným koncepciám musela skôr či neskôr doviesť autorku k tomu, aby sa pokúsila priamo si overiť, jako v jej skúške obstoja širšie spoločenské problémy, hodnoty prijímané všeobecne. Novelou Boj (1900) vstupuje priame zobrazenie spoločenskej situácie do Timravinej tvorby. Žena – spisovateľka akoby symbolicky začína ženskou otázkou. Vzápätí nasledujú ďalšie problémy. V roku 1901 vychádza novielka Bál, v ktorej sa konfrontuje hodnotenie človeka vzhľadom k spoločnosti. Potom prichádza problém najpríznačnejši pre dovtedajšiu slovenskú literatúru, problém národný (Skúsenosť, 1902). Ak v Skúsenosti sa zaoberala najmä problémom národnej inteligencie, v troch prózach z roku 1904 prichádzajú na pretras nové momenty v živote jednotlivých spoločenských skupín. Rozprávka Na jednom dvore je v rade týchto prź ojedinelou zo života ľudu. Novielka Pódi sa žení nadhadzuje a po novom vidí židovskú otázku. Konečne novela Veľký majster zamýšľa sa nad vzťahom umelca k životu, šťastiu, no umelecky zo všetkých týchto próz s najmenším úspechom. Vyvrcholením tohto obdobia Timravinej tvorby sú práce Bez hrdosti (1905) a Veľké šťastie (1906), ktoré sú už koncipované románovo.

Timrava sa ku všetkým všeobecne uznávaným hodnotám stavia odlišne, jako to bolo zvykom a na naše pomery neobvyklo. Málokedy však povie svoje stanovisko priamo a jej stanovisko k problémom sa skôr prejavuje na vzťahoch k postavám a vo vedení deja. Jej už nezáleží na tom, že dobre majúci sa ľudia by mali byť oporou národného boja. Jej sú bohatí páni a bohaté slečny málokedy sympatické a nemá rada ani tých, ktorým ide o postavenie. Pre Timravin nový postoj je príznačné, že skývražné boháčstvo nedemonštruje na židovskom krčmárovi Pódim, ale na "našskej" bohatej panej Bukovičovej v Skúsenosti. Vidno ho však aj na postave statkára Bolkina i maliara Sidonského, ktorého "majetok je hoden i desať rokov trápenia" v novele Boj aj v histórii svadby "na jednom dvore". Nemá rada ani statkársku krásavicu Otíliu Nivskú, ktorá na prvý pohľad je samá cnosť (Veľké šťastie). Nie sú jej však sympatickí ani Samo Jablovský, či Milan Adamčík z novely Bez hrdosti, ktorí nad záujmy ľudu postavili či svoje osobné blaho či svoju kariéru – spreneverujúc sa pritom aj národu.

Svoje sympatie autorka rezervuje pre postavy, ktoré sa búria proti konvenciám, pre dievčatá bojujúce zväčša márne za uskutočnenie svojho sna. Najčastejšie ich nachádza medzi chudobnými farárskymi dcérami alebo zakríknutými sestrami krásnych a pyšných diev. Z nich zas sú jej najbližšie tie, ktoré sú vo svojom vzdore najprostorekejšie. Iste preto s toľkými sympatiami sprevádza postavu Jóže vo Veľkom šťastí, ktorá ustavične vie hovoriť nepríjemné pravdy svojim blížnym. Timravine hrdinky pre svoj vzdor zostávajú osamelé aj vtedy, keď sú medzi ľuďmi. Spoločnosť ich pokorí, no čitateľ cíti, že nepokoria sa samy pred sebou. Poznali totiž rub povrchných cností a vedia, povedané slovami Edy Slávičovej z Bálu, že tí, čo majú spoločenské posty a pocty a tvária sa morálne vysoku, "to sú ľudia celkom obyčajní jako i ona a nevie, prečo by sa ona mala ponižovať pred nimi…"

Najviac sa Timravino stanovisko k aktuálnym národno - spoločenským problémom prejavilo v novele Skúsenosť. Jako jediná z Timravinej tvorby sa odohráva mimo jej rodného kraja. Autorka vychádza z osobných skúseností, keď v prvom polroku 1900 bola spoločnicou vdovy Pavly Országhovej, rodenej Beniačovej v Dolnom Kubíne. Prostredie národne uvedomelej spoločnosti v írečitom slovenskom kraji dáva autorke možnosť zaujímať stanovisko priamo k problematike národnooslobodzovacieho boja. Timravin obraz slovenskej spoločnosti je veľmi kritický. Skutočnosť, že postihnutí sa poznali a boli spoznávaní, spôsobila, že pri prvom uverejňovaní novely v Slovenských pohľadoch v ďalšom pokračovaní všeličo vypadlo (časť chýbajúceho textu sa podarilo nájsť v pozostalosti Jozefa Škultétyho, ktorá sa potom zaradilo do vydania v Sobraných spisoch II, 1956). Aj napriek výslovnej žiadosti autorky z 8. Apríla 1902, aby sa nevynechalo nič "obzvlášť o synovi sestry Bukovičovej", vypadli najmä miesta, týkajúce sa tohoto Martinčana a v súvislosti s tým aj kritické miesta o martinskom vedení národa, o Vajanskom, o pomere Martinčanov a hlasistov. Timrava dotknutá takýmito zásahmi sa odmlčala a v roku 1903 neuverejnila nič. "Myslela som, že nieto potreba na mňa", napísala Škultétymu na žiadosť o príspevok (7. Decembra 1903).

Konflikt Skúsenosti prebieha medzi mladou spisovateľkou Marínou Majtáňovou (Timravou) a bohatou "našskou" paňou. Pani Bukovičová má spoločenské uznanie, je národovkyňou, jej príbuzným je najväčší slovenský básnik (Hviezdoslav), verí v boha, obetuje církvi, vie byť milá a Timrava je obdarúva aj ďalšími cnosťami, ktoré patria takejto žene, podľa bontónu meštiacej spoločnosti. Skutočnú podobu jej cnosti však možno poznať v súkromí a trpkú skúsenosť s ním má práve tá, ktorá je len jej spoločníčkou. V pani Bukovičovej demaskuje sa slovenská buržoázna spoločnosť. "Našská pani", ktorá sa pohoršuje, že Mária Majtáňová prehovorí slovo-dve po maďarsky v obchode, aby sa mohla dorozumieť, neváži si slovenskú národnú kultúru ("Nerada po slovensky čítam, mne sa zdá to akosi sprostým") – a číta sentimentálne romány, preložené z francúzštiny do maďarčiny, ktorej sotva rozumie. "Vyžiť" sa chce v Budapešti a tak aj príbuzenstvo s básnikom je iba na to, aby sa ním chválila. Verejne obetujúca pani Bukovičová v svojej domácnosti je skupaňou, ktorá počíta, odmeriava jedlo iným a zo spoločnice, spisovateľky Márie Majtáňovej robí si lacnú slúžku.

A aká je Bukovičovej protihráčka Marína Majtáňová? Do írečitého slovenského prostredia odchádzala s veľkými túžbami a nádejami, osobnými i národnými. Tam však pre "našu" pani Bukovičovú je "kľampa", ktorá má iba tie výhody, aké paničky mali rady pri svojich slúžkach. Pre spoločnosť je hanblivá a nervózna. Marína Majtáňová je však citlivé mladé dievča, ktoré chcelo byť otvorené na všetky strany. Stretávajúc sa s nepochopením, musí sa úplne do seba zatvoriť. Napriek tomu však pozorne a bystro sleduje všetko okolo seba a zaznamenáva to jako seizmograf. Preto v novele nájdeme Timravine stanoviská aj k základným problémom ľudského šťastia, aj národného života. Hoci povaha Maríny Majtáňovej je patetická, autorka ju (seba) vidí triezvo, nepateticky. Bez lichotenia portrétu je vojkajšie správanie sa Maríny a úprimne sa cez ňu vyznáva zo svojich pocitov a postojov.

Marína Majtáňová sa nazdávala, že medzi národne svojimi bude sa cítiť jako doma. No jej národovectvo nechcelo byť výlučným kritériom na hodnotenie ľudí. V "cenzurovanej" časti čítame: "Ja rada ľudí jednoducho, pre mňa môžu byť, čo chcú", a keď si uvedomí, že národovectvo medzi takými, jako je Bukovičová, je len pretvárkou, pripojuje: "Zvlášte jako som sa sklamala, nechcem rozdiel!" Ona verila všetkým slovám národných vodcov, no spoznáva, že často sú to len slová, a nie činy. Timrava vo svojej novele zachytáva viacerých predstaviteľov národného života. Tam, kde čakala bojovníkov, stretáva skrúšených ľudí a ten, o ktorom myslela, že je hrdinským vodcom národa (Vajanský), je člověk. "ktorého tvár skrivila muka". Vo vynechanej časti zisťuje, že aj jeho umenie je "ťažké, tmavé, boľavé", akoby "po hlave kyjakom ohlušil". Spríkruje sa jej vlastenčiace rečnenie, zvaľovanie zlého stavu národa na iných, stále hádky medzi sebou, morálne defekty "národných ľudí" a potom hneď pokorné službičkovanie predstaviteľom vládnúceho národa. Hoci sa jej to všetko zle dotýka a hoci sama nevie, ako treba urobiť nápravu, predsa jej rozhodnutie v osobnom i národnom boji je: "Biť sa budeme! Babám je maznať, meriť sa!" Len málo ľuďom môže po tejto stránke veriť, a preto rýchlo sa nabaží "skúseností" medzi svojimi a ochádza z vlastnej vôle. Ani láska sa v takomto prostredí nemôže rozrásť. Pri návrate "jako očarený čaká svoj kraj". Pre Marínu Majtáňovú i pre Timravu, boli dolnokubínske "skúsenosti" dokonalým poučením, že spoločnosť je v týchto časoch rovnaká, či už je národne vlažná, ako v Novohrade, a či je národne povedomá, ako v Kubíne alebo v Martine.

Skúsenosť sa aj svojim podaním odlišuje od ostatných Timraviných próz. V nej, na rozdiel od nich, nepohybuje sa chudobný dej akoby v kruhu, pri ktorom je záver len náhodným pretrhnutím nite, ale sústredenou a cieľavedomou stavbou, ktorá postupuje dopredu rýchlejšie a má celkom jasný uzáver.

Židovstvo bolo v tomto období pre slovenské národné hnutie podľa chápania jeho predstaviteľov, jednoznačným nepriateľom. Tomu zodpovedalo aj zobrazovanie židov v literatúre. Keď v roku 1904 vyšla Timravina próza Pódi sa žení, aj tá bola nová zobrazením i postojom. Autorka nezacieľuje svoj pohľad na rodinu židovského krčmára s národnou či sociálnou obžalobou; jej ide o psychologický prienik. Pódi nie je pre Timravu úžerník, človek cudzí, ale človek milujúci, trpiaci, plný ilúzií i klesajúci na dno dezilúzie. Timrava neskoršie dopísala ešte dve časti (Pódi na rázcestí a Pódi pri cieli), ktoré pod spoločným názvom vyšli roku 1930. Ani tam nemení svoje stanovisko a Pódiho vytrhne z biedy len šťastná výhra, nie jeho obchodovanie.

Iba zdanlivo idylickou je rozprávka Na jednom dvore, v ktorej sa ešte majetok zhodne s "láskou". Paľo Škríbeľovie sa však nevráti k Anči pre spomienky na spoločné detské a ľúbostné zážitky. Keď vidí pytača z inej dediny, rozhodujúce pre neho je, že "zeme všetky dobré, v poriadku, v dobrých ďahoch a všetky jedna pri druhej, i ich, při tých našich". To už nie je dedina patriarchálna, ale celkom ovládaná kapitalistickými vzťahmi.