Za ľudským šťastím

Prvé Timravine prózy boli rozsahom neveľké. A zväčša išlo o anekdotické príbehy a portrétovanie jednej postavy. Nové Timravino umenie pri deji usilujúcom sa podať celistvejší obraz života prejavuje sa po prvý raz v novele Ťažké položenie (Slovenské pohľady 1896), ktorá je v jej literárnom vývine skokom. Cítili to tak aj jej súčasníci. Ľudmila Groeblová (Ivan Krasko poďakoval sa za jej pozornosť Timrave známou básňou List slečne Ľ.G.) píše o novele ako o "myšlienkove hlbšej a obsažnejšej práci", v ktorej "všetky stránky Timravinho umenia sú rozvitejšie" (Slovenské pohľady 1906). Aj ďalší mladí poznali Timravu práve od týchto čias a zdôrazňovali jej protiromantickosť, pravdivosť (Krasko, Votruba, Mitrovský, Jégé, Jesenský). Keď si Janko Jesenský po rokoch spomínal na počiatky svojho generačného boja za novú literatúru, konštatoval: "…keď som počal písať, oduševňovala ma svojimi prácami v Slovenských pohľadoch a čo mi vtedy tak imponovalo, že vedela zachytiť odraz myšlienky jednajúcich osôb a ich, obyčajne myšlienkam a citom, protiviace sa jednanie a reči. Toto som u ľudí pozoroval často a zdá sa mi, že som to u Vás čítal po prvý raz po slovensky." Preto mu svet Timraviných próz bol "vždy taký vzácny a blízky" (v liste Timrave z 9.januára 1935). Takáto simultánnosť pohľadu uplatnená v širšie koncipovanej próze prekonala posledné zvyšky historizujúceho prístupu slovenských prozaikov k svojim témam.

Timravin svet bol svetom celkom súčasným, a to rovnako prostredím, v ktorom jej postavy žijú, ako aj cítením a myslením. Ona už vôbec nehľadí na národnostný kľúč pri hodnotení ľudí, jej ide o osud človeka v jej časoch. V tom bola prinovátorská aj mnohým tým, ktorým boli blízke jej postavy plné dezilúzie. Keď Ľudmila Groeblová, ktorá v svojom článku rozoberala z jej diela len novely Pomocník, Ťažké položenie a Bez hrdosti, na jednej strane jej sice priznáva právo umeleckej voľnosti, vzápätí však vyhlasuje: "…no darmo je, človeka zle sa dotkne, keď v Timraviných novelách stretne sa s osobami patriacimi do protivného tábora, keď taký notár, ktorý zostane na Slovensku vždy osobou nesympatickou, má až hlavný, sympatický zástoj…" Proti nadosobným koncepciám nastolila Timrava otázku osobného šťastia. Aký je život, na ktorý sa autorka už nedíva "žartom"?

Metod Karman, ktorý je notárom a zároveň bohatým statkárom, nerobí dovedna nič, lebo i rozkazovanie a dohliadanie "zdalo sa mu ťažkým a veľkou prácou". Zať mu je "išpánom". Všetci si ho však ctia, lebo je dobrým človekom – mravnou autoritou. Navonok nič by nemohlo prekážať šťastiu tejto rodiny. Avšak všetky postavy karmanovského domu – okrem rodičov sú to dcéra Katuša s mužom "išpánom" a dcérou Vierkou, syn železničiarsky úradník so ženou túžiacou po "živote", dcéra Ľudmila, dychtiaca po láske a majúca za pytača "babroša" Čavkoviča – nachádzame v "ťažkom položení". Rad radom si myslia, že "ver´ tu každý bude šťastný, len ja nie!" "Tažké položenie" každej postavy je odlišné, hoci nešťastia majú tie najobyčajnejšie, ale tým najsúčasnejšie príčiny, ktoré predchádzajúca literatúra u nás nechávala bokom. Za zdanlivou idylou vidieckeho dobrobytného života vidia sa osudy jednotlivcov. Hoci ich sny, túžby sú skromné a konvenčné, dezilúzia nie je menej boľavejšia. Riešenia sú už nie víťazstvami, len uzmierením sa s nevyhnutnosťou osudu.

Výrazne sa to prejavuje najmä v zobrazení lásky. Timrava tu opúšťa polemický tón prvých próz a usiluje sa verne zachytiť trýzeň i všedný deň lásky. Predstavuje svoje dvojice v kríze. Katuša po štrnásťročnom pokojnom manželstve si dá od svojej švagrinej Júlie nahovoriť, že muža niet prečo milovať. Júlia je bovarystická žena nových čias. Tichý dedinský život "je rozhodne hlúpy", nevie na čo v ňom žije, keď voľakedy "imponovala som celej spoločnosti, moju vôľu hľadal každý a títo myslia, že som ja jako druhá". Ľudmila ešte len túži po láske, no miluje ju nesmelý Cyril Čavkovič, ktorý nevie nájsť veľkú chvíľu vyznania. Nakoniec všetko akoby sa skončilo dobře. Katuša za neprítomnosti muža uvedomí si jeho dobrotu a lásku, Júlia sa zmení, keď zvie, "že dosiahne, čo chcela: byť naveky v jeho blízkosti, ustala a nechcelo sa jej ďalej bojovať. Radšej skrotne a poddá sa; či je krásna, či zvelebovaná bola, je jedno." Aj Ľudmila sa dočká vyznania "prosebným a horúcim výrazom". No Katuša spoznala, že je už po mladosti; "intrigánska" Júlia len túžila po vlastnom domove a vydáva sa mužovmu "láskavému zmiereniu" ako bezbranná; Ľudmila zistí, že ani po "lkavom" vyslovení vyznania "izba nezakrútila sa, nič veľkého sa neprihodilo. Kasne sú len kasňami, okná nepopadali, svetlo nezhaslo i kachle z červeného črepu stoja." U všetkých vlastne nastáva vytriezvenie a podriaďujú sa "prirodzenému poriadku vecí". Ale ktovie, či Ľudmila (a autorka to nikdy nevylučuje ani v jednej zo svojich próz) neprežije v budúcnosti "ťažké položenie" Júliino i Katušino?!

Zámeru vystihnúť životný pocit súčasného človeka zodpovedá a bude zodpovedať aj podoba Timravinej prózy. Dej novely Ťažké položenie je skromný a útržkovitý a v ďalších prózach bude ustupovať čoraz viac do pozadia. Nie je ani rôznorodý, lebo autorku v podstate zaujíma jediný problém: rozpor medzi predstavou o živote a jeho skutočnám priebehom, protirečenie medzi vnútrom človeka a jeho často vynúteným reagovaním navonok. Preto, ako už povedal Alexander Matuška, Timrava nemá u svojich hrdinov veľkú škálu čŕt povahových vlastností a opakujú sa. Akoby si čo najpresnejšie chcela zafixovať svoj model poznania života. Nemá potom galériu typických charakterov, má najmä celostnú hrdinku svojej tvorby, ktorá je charakteristickým typom prechádzajúcim z prózy do prózy.

Dôkladné štúdium životného modelu odráža sa aj v spôsobe vyjadrovania. Jej próza je ustavičným prelínaním, u nej sa rodí pre slovenskú literatúru moderný vnútorný monológ. Tomu sa podriaďuje aj veta. Do nej chce autorka vtesnať čo najviac údajov vedľa seba, aby pôsobili naraz s rovnakou váhou. To znamená, že súvetie je v nej, najmä zhlukom hlavných viet, pričom vedľajšie sa strácajú v rozličných skrátených (najčastejšie participiálnych) väzbách. Preto môže vznikať u čitateľa dojem z neprirodzenosti štýlu, z jeho nepotrebnosti. Timravino vyjadrovanie citlivo odráža nový životný pocit.

Od novely Ťažké položenie Timrava nerozmelila dosiahnuté, i keď ešte na čas zostala pri výlučne osobnej problematike (Tak je darmo 1897, Pozde 1898, Nemilí 1899) nestarajúc sa o širšie spoločenské, národné či literárne problémy. Prehlbuje ju však a vo svojom spôsobe podania stáva sa virtuóznejšou (zvlášť v novele Nemilí).

Hrdinky týchto noviel vzdávajú sa už aj toho zdanlivého šťastia, akým je partia. Riešenia sú pre hrdinky veľmi bolestivé, lebo znamenajú aj stratu "partie", aj vnútornej harmónie. Ak Jolana Omlišová (Tak je darmo) a Marína Zátoňová (Pozde) spravia svoj krok akosi z vlastného rozhodnutia, o rozhodnutí Sabininom z Nemilých dozvedáme sa len z epilógu, pričom autorka celkom necháva čitateľovi na domyslenie, prečo došlo práve k tomuto riešeniu z viacerých možných, predtým exponovaných v jej vnútorných monológoch. Všelijaké rozriešenia osudov sú možné, ale nie sú opravdivé. "Desnosť" života ("keď je ani pekná, ani duchaplná, ani bohatá") dovoľuje si hľadať ideál šťastia len vo vlastnej mladosti, ktorá ešte nepoznala skutočný svet: "Ten detský vek bol pekný. Ale ten, čo za ním nasledoval, ten nemá rovného v živote. To bol najkrajší. Keď som ja bola šestnásťročná, mne sa svet celkom inakším zdal, ako bol. Voda nebola len voda, a viac čosi… čosi nevystižiteľného, tajomného…" (Nemilí). V dospelom veku však niet "žiadnej radosti", "stratený člověk" nie je zriedkavou výnimkou a konanie zo vzdoru je skoro pravidlom. Hrdinky sa priznávajú "hádam je odporno žiť" (Tak je darmo). Skončil sa nenávratne svet súladu, svet, z ktorého vybočenia prekážajúce hrdinom, dali sa ešte odstrániť. Cťou je zachovať vernosť sebe samému, čo u nej často znamená spojiť svoj osud s takým, "ktorý bol stratený člověk".