Životopis,  
  rodina  
   Rodisko,  
  rodný dom  
   Dielo     Dokumenty,  
  pamätníky  
   Kalendárium     Timravina  
  studnička  
   Osobnosti   

  Novinky  
 MAĽUJEME TIMRAVU
 Kostol v Polichne
 Osobnosti
 BST - 140. výročie narodenia
 Juraj Čečetka - 100. výročie
 Moja teta Timrava

  Dielo  

Z diela Timravy

Život a dielo Timravy sú úzko zviazané s novohradskými dedinkami Polichno, Ábelová. Vo svojich dielach verne opísala vrchárske Novohradské dediny, ľudí i prírodu. Ľud jej dielu rozumel, bolo mu blízke, preto sa stalo jedným z najobľúbenejších. Kritický postoj k ľuďom (napr. Ťapákovcom) z Polichna sa však prejavil v určitej zdržanlivosti voči "tete" Timrave v Polichne. Rodisko vo svojich dielach označovala rôznymi názvami: Poľanská, Polievač, Hagarovo, Pokorie. Názvy častí chotára Polichna: Bane (Na Baniech), Za brezím (Za Brezia), Krátke (Do Krátkeho), Mačí zámok, Makovište (Na Makovište), Močiar (Na Močiari), Za osičím (Za osičia), Za vrchom (Za vrch), Záhumnice (Za záhumnicou) atď.

Slančíkovskú rodinu od im podobných odlišovalo živé literárne nadanie. Najprv začal písať najstarší brat a čoskoro po ňom doma osamotené sestry začali vydávať rukopisný zábavno-poučný časopis Ratolesť. Mal vychádzať mesačne. Zachovalo sa len prvé číslo z 20.marca 1887, no vyšli údajne aj ďalšie čísla. V časopise má Božena Slančíková oslavný básnický pozdrav Ratolesť a začiatok prózy Na vrchoch. Obidve práce podpísala Božena Slančíková už pseudonymom Timrava.

Próza Na vrchoch má svojou problematikou blízko k prvej Timravinej práci Za koho ísť?, s ktorou debutovala vo vládnych slovenských novinách až o šesť rokov neskôr. Hoci prózu Na vrchoch nepoznáme celú, predsa už v zlomku sa objavujú niektoré znaky príznačné aj pre Timravinu neskoršiu prózu. Pekného kaplána domáca slečna miluje, sesternica z mesta si ho chce získať malou intrigou. Láska už ani tu nie je nadzemským citom, ale vášňou i hrou a autorka predstavuje zároveň city i výpočty, reči i konanie hrdiniek.

Rast Boženy Slančíkovej k umeniu prozaicky Timravy však možno najplastickejšie sledovať v jej stoštyridsiatich básňach, ktoré si zapisovala v rokoch 1886–1897 do zošita, ktorému dala názov Pesničky … Verše neboli určené na uverejnenie (jediná tlačou uverejnená Timravina báseň Ratolesť – Aj ide vesna nie je medzi nimi), ale pre spoločensko-zábavnú pohodu.

Zošit so 140 rukopisnými básňami Boženy Slančíkovej, ktorý má názov "Pesničky na Žigúra, Bacúra, na Oľgu Pe a na druhých". Rokom 1886 sú datované prvé štyri pesničky, všetky zložené "na Oľgu" (pozn. Oľga Petényi – Petianová).

Žigúr je Žigmund (Pavel Rell ev. farár z Ábelovej),bol spolužiakom bratov Slančíkovcov a prichádzal s nimi cez prázdniny do Polichna.

Bacúr zas učiteľ Jozef Čipkay, ktorý pre svoju bohémsku povahu vystriedal viacero miest (bol prototypom najmä pre postavu Ivana Čierneho v novele Všetko za národ, ktorej autobiografickosť a citovú i faktorú autentickosť Pesničky výrazne potvrdzujú). Oľga Pe. je skratka pre Oľgu Petianovú, vydatú neskoršie za Miloslava Krčméryho. "Tí druhí" sú sestry, iní príbuzní, ale aj sama autorka – práve pri tých najvážnejších básňach. Tieto vari neboli určené pre spoločensko – zábavnú potrebu a sú intímnym sebaironizujúcim básnickým denníkom. Autorka Timrava ich však písala aj vtedy, keď už uverejňovala – až do roku 1897. Básne sa volajú "pesničkami" preto, že pri každej je uvedený nápev. Zväčša podľa módnych piesní (spočiatku maďarských), ale postupne sa zjavujú i slovenské a české nápevy. Pri každej z nich je uvedené meno. Autorka sa stotožňuje s jeho nositeľom a v prvej osobe žartovne, ale aj často pichľavo ironicky podáva akoby sebacharakteristiky svojich známych a príbuzných a vzťahy medzi nimi. Najviac sa píše o "chytaní partie, o láske a o ich zámene". Mnohé upútajú presnosťou pozorovania a charakteristiky.

Jozef Čipkay – zvaný Bacúrik nápadník Timravy (do ktorého bola Timrava zaľúbená a venovala mu báseň ) "Príď, Bacúr, prídi k nám") bol učiteľom na Bacúrove (Budinej), chodil s Boženkou na prechádzky na Bralce a Husárovo. Jeho brat Ľudovít Čipkay bol učiteľom v Polichne (1893-94), potom odišiel do Ábelovej. Jozef Čipkay posledne učil vo Veľkej Vsi, kde zomrel na zápal pľúc.

Pesnička Príď, Bacúr prídi k nám (nápev podľa Slúžil som u cisára), ktorá vznikla medzi júlom a septembrom 1894 (v zošite má číslo 76), charakterizujúca bohémstvo Jozefa Čipkayho učiteľa, i lásku Boženy Slančíkovej k nemu, čo všetko našlo odraz v jeho prácach (najmä postava Ivana Čierneho) končí takto:

"Ale budeš kartovať
nebudem sa hnevať
Poľovať, víno piť môžeš pre mňa:
Ešte ti nalievať budem

Ty budeš pán môj pán
tebe s úctou oddaná
Moje srdce, vlastnosť tvoja:
pre teba som i zomrieť hotová

A tak prídi, prídi
Ó, nech ťa uvidí
oko moje čím skôr, dnes-zajtra už.
Prídi, prídi: staň sa môj pán, môj muž!

Boli to najprv len žarty, písané v mene priateliek, súrodencov a známych na nápevy módnych piesní. Formou boli celkom nenáročné, niekde až primitívne. Obsahom veršov je dievčenský malosvet, v ktorom hlavným problémom je vydaj, dobrá partia. Najprv ide len o šaty, o dievčenské intrigy, no končí sa poznaním, že v jej spoločnosti je fara viac ako láska. Pre Timravu však tieto veršíky boli školou psychologického pozorovania a schopnosti umelecky vytvárať postoje, charaktery iných ľudí. Mladej Božene Slančíkovej zakríknutej z bystrických štúdií i žiarlivej na krásu svojich priateliek a sestier sa humorizovanie čoskoro mení na satiru. Pesničky sú čoraz vážnejšie a začínajú sa medzi nimi objavovať aj básne, ktoré Božena Slančíková píše len za seba, v svojom mene. Nimi preniká túžba po láske "desnej ako búrka, strašnej ako príval, ničiacej ako požiar". Táto láska je ako v Timraviných spoločenských novelách plná neistôt a pochýb, túžby celkom zvíťaziť, ale aj bez výhrad sa pokoriť. No aj v nich sa Timrava vyjadruje básnicky neumelo. Nemožno neveriť citom, ktoré zachytila neskoršie vo viacerých postavách, keď vyznáva za seba roku 1889:

"My sme oba zblúdili, zblúdili
Lásku v sebe dusili, dusili,
Chceli sme si ukázať,
ako nenávisťou vládať
vieme naproti sebe.
A ono sa ľúbime, ľúbime,
Ach, len teraz to vieme už dôkladne…"

Už v týchto pesničkách sa hovorí, že "špatný je ten, kto so srdcom sa zahráva", no zároveň je autorka ochotná v láske celkom sa podriadiť ("Moje srdce, duša – vlastnosť tvoja … prídi, prídi, staň sa môj pán, môj muž.") Z Timraviných veršov o láske vidno, že vzťahy muža a ženy v jej prózach (najmä vzťah Viery Javorčíkovej a učiteľa Čierneho v novele Všetko za národ) sú citovo hlboko prežité a pravdivé i vo faktoch.

Niektoré "pesničky" pripomínajú motívy a postavy z neskorších Timraviných próz. Skutočnosť, že dve básne vystihujúce prototyp Sama Jablovského z novely Bez hrdosti (obdobné sú i situácie, do ktorých sa dostáva), ktorá vyšla v roku 1905, sú z roku 1897, potvrdzuje, ako Timrava dala preveriť svoju bezprostrednú skúsenosť rokom uvažovania. Autobiografickosť i vieryhodnosť novely Všetko za národ, ktorá vyšla roku 1926, potvrdzuje zas báseň Všetko za národ, datovaná 3. Júlom 1894. Je ešte mnoho ďalších zhôd a analógií v jednotlivých motívoch. Podstatné je však, že už tieto "pesničky" svedčia o jej bohatom citovom živote, o prenikavom pozorovacom a kritickom talente. Už v nich je úsilie o úprimnosť a pravdivosť bez zvyšku. "Pesničky" tak vycibrili talent Boženy Slančíkovej, že stačil len malý náraz, aby vystúpila na verejnosť ako vyhranená a osobitá autorka, ktorá už definitívne presvedčila, že slabé veršovnícke schopnosti nedovolia jej povedať všetko, čo chce, a sú tak okovami pre jej talent.

www.timrava.sk
Kontakt: Pavol Kyseľ, Polichno
Web Designed by Cico, peterkysel.sk